dec 12, 2014 | Myseľ
Každý človek má automatické myšlienky, ktoré mu pomáhajú s rozhodovaním, ale niekedy tieto myšlienky nie sú pravdivé. Pri práci s psychikou je veľmi dôležité naučiť sa identifikovať tie, ktoré sú zavádzajúce. Vaša myseľ pracuje neustále. Skúste na chvíľu prestať myslieť. Je to veľmi ťažké, že? Hneď ako sa na to podujmete, pristihnete sa, že znovu nad niečím uvažujete. Najčastejšie to býva to, čo vás trápi. Tieto myšlienky ovplyvňujú vaše pocity, správanie, ale aj telesné pochody. Pokiaľ sa nenaučíte ich identifikovať, ani si neuvedomujete, že vám bežia hlavou. Pri riešení stresovej situácie, si ich nemusíte všimnúť, pretože sa vám mihnú v mysli bez vášho vedomia, skôr automaticky a sú tak rýchle, že si ich často ani neuvedomujete. Môžu to byť slová, predstavy či spomienky. Zvyčajne na seba nadväzujú a v hlave vytvárajú katastrofické scenáre. Vyvolať ich môže nejaký silný zážitok, niekedy prichádzajú bez zjavného podnetu, vždy však za nimi stojí nejaká emócia. Zachytiť ich znamená kľúč k ich zmene.
Na začiatku môže byť veľmi ťažké si tieto myšlienky vôbec uvedomiť a identifikovať ich. Riaďte sa rovnicou : SITUÁCIA = MYŠLIENKY = EMÓCIE a naučte sa tieto tri časti zážitkov oddeľovať.
Ak sa vám to podarí, nasleduje ďalšia časť – zamyslite sa a hľadajte dôkazy, ktoré hovoria v prospech každej vašej automatickej myšlienky a takisto dôkazy, ktoré jej odporujú. Je to ako práca na súde, hľadáte pre (vystupujete ako advokát automatických myšlienok) a proti ( rola prokurátora, ktorý ich obžalúva). Potom ako porota posúdite mieru ich pravdivosti a následne vynesiete rozsudok (alternatívne myšlienky). Na záver posúdite nakoľko alternatívnym myšlienkam veríte. Skúste sa na to pozrieť z pohľadu nezainteresovanej osoby, akoby sa to netýkalo vás, ale nejakej cudzej osoby. Hľadajte len dôkazy, ktoré sú fakty, nie opäť vašimi emóciami ovplyvnené vnímanie určitého stavu, vaše predpoklady zakladajúce sa len na vašich obavách.
Podstatou tejto metódy je ukázať vám váš problém v inom svetle, poukázať na schematické myšlienkové pochody, ktoré vás utvrdzujú v zlom psychickom rozpoložení a nahradenie ich vhodnejšími, zdravšími vzorcami myslenia. Takáto zmena vedie k zlepšeniu nálady a uľahčeniu prežívania problémov spojených s neplodnosťou.
dec 12, 2014 | Myseľ
[fb_button]
AKO SA S TÝM VYROVNAŤ? ČO ĎALEJ?
Cítite, že je čas založiť si rodinu. Vaše biologické hodiny tikajú a vy sa s úsmevom pozeráte na všetky tie malé cupitajúce nožičky a objímajúce ručičky a podvedome si hladkáte bruško. Je čas!
Všetko dokonale naplánujete, viac pripravená snáď ani nemôžete byť. S partnerom ste na seba akýsi nežnejší, ohľaduplnejší, veď pracujete na plode vašej lásky! Skúšate to mesiac, dva, tri…ešte stále ste pokojná a plná nádeje. Veď je to predsa len ešte krátka doba…
Približne po pol roku je však situácia iná. Tlak založiť si rodinu silnie, s každým narastajúcim mesiacom ste čoraz viac znepokojená. Ako to, že sa to ešte nepodarilo?
Po roku nechráneného sexu je už odporúčaná návšteva lekára. Práve v tom čase väčšina párov vyhľadá odbornú pomoc a pre mnohých je odpoveď viac ako zdrvujúca…Verdiktom je neplodnosť alebo znížená plodnosť u jedného či oboch partnerov.
Máte pocit, že sa vám zrútil celý svet, ako sa s týmto dá vyrovnať? A ako vlastne zvládnuť obdobie po takejto správe a nezblázniť sa?
Uvedomte si, že problém, ktorým neplodnosť nepochybne je, spôsobuje hlbokú krízu a mení vám od základu život a vaše smerovanie. Je to jeden z najťažších problémov, ktorým manželský pár musí čeliť. Reakcie sú rôzne, niektorí sa aktívne vrhnú do jeho riešenia a bojujú. Niektorí ustrnú a opustia sa. Vtedy si treba uvedomiť, že je normálne cítiť sa zúfalo, nešťastne alebo v strese. Mnohí pociťujú obrovskú stratu ako keby prišli o milovaného človeka. Iní zase reagujú obrovským hnevom. Všetky tieto reakcie sú úplne prirodzené a veľmi potrebné. Neduste to v sebe, doprajte si čas na smútok alebo hnev. Dostaňte to zo seba nech môžete naplno zabrať a znovu začať žiť. Postavte sa zoči-voči svojím emóciám a prijmite ich v plnej sile. Musíte si odžiť túto fázu, aby ste sa posunuli ďalej.
Čomu sa však určite vyhnite, je obviňovanie. Zbytočne sa na seba alebo vášho partnera budete hnevať. Odolajte pokušeniu, nenačúvajte tomu tichému hlásku vo vašej hlave, ktorý vám to nahovára. Veci sú také, aké sú. Je zbytočné uvažovať štýlom, čo by bolo keby…sme išli za lekárom skôr…som nešla na ten potrat…viac sa starala o svoje zdravie či zdravie svojho manžela. To už proste bolo. Pamätajte, veci sú také, aké sú. Už ich nezmeníte. Dokonca aj keď ste v minulosti urobili rôzne rozhodnutia, sú za vami. Sústreďte sa na svoju budúcnosť. Buďte na seba láskaví.
Urobte si zo svojho manžela spojenca. Veď je to predsa váš spoločný problém, ste naňho dvaja. Neznamená to, že budete cítiť to isté. Znamená to, že budete venovať pozornosť tomu, čím váš partner prechádza. Spojte sa v tomto neľahkom boji, dvaja dosiahnete viac ako jeden. Spoločne hľadajte riešenia, ale nech to neovplyvňuje váš vzťah a bežný život. V praxi to často býva tak, že len málokedy majú krízu obaja naraz. Väčšinou sa to strieda, a preto bedlivo dbajte na toho druhého a keď zistíte, že potrebuje pomocnú ruku, podajte mu ju. Vráti vám to, keď bude zle vám.
Začnite sa vzdelávať vo svojom probléme. Hľadanie informácii a riešení dáva nádej a tú teraz potrebujete. Okrem toho, nikdy neviete, či nenatrafíte na takú, ktorá vám pomôže.
Obklopte sa ľuďmi, ktorí prechádzajú tým, čo vy alebo vám vedia vyjadriť podporu a rozptýliť vás. Ak ste už prekonali fázu smútenia, neseďte viac doma, choďte von medzi ľudí, ktorým dôverujete. Teraz viac ako kedykoľvek inokedy potrebujete cítiť súdržnosť. Okrem toho, ak uvidíte, že problémy s plodnosťou sa netýkajú len vás, dodá vám to nádej, že v tom nie ste sami.
Ak vám to spôsobuje smútok, na čas obmedzte kontakt s deťmi. Správajte sa ako keď máte alergiu. Nebudete predsa privoniavať ku kvetu, keď vám robí zle, nie? Dôležité však naozaj je odhadnúť ten čas, aby to netrvalo príliš dlho, pretože sa podvedome začnete uzatvárať voči deťom a teda aj voči novému životu, ktorý tak veľmi očakávate. Robte to, čo je vám príjemné, neupadajte však do stresujúcich stereotypov. Ak to vaším blízkym vysvetlíte, určite to nebudú brať osobne.
Starajte sa o seba, venujte sa svojím záujmom napriek tomu, že sa vám do nich nechce. Je veľmi dôležité udržať sa v zabehnutom živote a neorientovať sa len na jednu oblasť. Pomôže vám to bojovať a ísť ďalej. Sú to práve stereotypy, rutiny, ktoré ukľudňujú, pretože je to niečo, čo dôverne poznáme.
Smiech je jedným z najlepších liečiteľov. Pozrite si zábavný film, prečítajte veselý román, smejte sa na sebe. Čím skôr sa to naučíte, tým lepšie budete prežívať celý liečebný proces.
A pamätajte, existuje niekto, komu môžete zveriť akýkoľvek problém a nikdy vás neodmietne. Zverte sa do rúk Bohu, skúste nájsť cestu, po ktorej chce, aby ste kráčali. Možno ma váš problém hlbší zmysel, o ktorom ani netušíte a má vás nasmerovať k niečomu novému, lepšiemu, čo bude v konečnom dôsledku prínosné a krásne nielen pre vás, ale aj pre ľudí vo vašom okolí.
dec 11, 2014 | Myseľ
Je to neviditeľné, nehmatateľné a napriek tomu to zanecháva stopu, často krát aj nezmazateľnú spomienku. Čo to je? Kompliment!
Kompliment alebo jednoducho pochvala má takú zázračnú moc, že vám dokáže vylepšiť aj celý deň. Či už ho vypoviete alebo dostanete, patrí to k tým životným radostiam, ktoré sú zadarmo a nedajú sa kúpiť.
Pamätáte si ten najkrajší kompliment, aký ste v živote dostali? V akej forme, kde a čo to vo vás zanechalo? Ten najvzácnejší kompliment pre mňa prišiel pred 13 rokmi od kamarátky z Juhoafrickej republiky, s ktorou sme sa spoznali a spolupracovali v Amerike. Ako venovanie na rozlúčku mi napísala, že ak raz bude mať dcéru, tak ju pomenuje po mne a bude si priať, až vyrastie, aby sa stala takou, ako som ja. Uf, tak to vám poviem, to ma dostalo.
Dostávať komplimenty je také príjemné, však? Ale vieme na ne aj správne reagovať? Ako sa zachovať, keď dostaneme pochvalu, ale my to cítime presne naopak? Aj o tomto si povieme viac v dnešnom článku.
Premýšľajme menej, bude nám lepšie.
Čo keby sme si za svoj životný cieľ stanovili robiť ľudí šťastnými? Veď keď niekoho pochválime, svoju porciu radosti dostaneme aj my sami. Nestojí to nič, okrem štipky pozorovacieho talentu, za hrsť trpezlivosti a pozitívneho myslenia. A účinok býva nezaplatiteľný! Opak však môže nastať v prípade, že nás dotyčný schladí reakciou na náš kompliment.
Veľa ľudí tvrdí, že komplimenty sú vhodné na vyplnenie konverzácie, keď už neviete, čo povedať. Alebo dokonca ako forma úplatku, kedy chcete od toho druhého niečo získať, tak ho pochválite a dúfate, že to pôjde jednoduchšie. Často sa ľudia cítia nepohodlne, keď kompliment dostanú. Ale čo keď o tom len nesprávne premýšľame? Čo ak je našou najväčšou chybou v súvislosti s komplimentmi to, že o nich vôbec premýšľame, namiesto toho, aby sme si ich jednoducho užili?
Zrejme to súvisí aj s výchovou, ktorou sme boli obklopení ako deti. Ak sme doma často počúvali, že pozitívne veci a skvelé výkony sú samozrejmosťou (dokonca povinnosťou) a teda sa nechvália, ako sme sa potom mali naučiť prijať kompliment? V jednom z ďalších mojich článkov budem rozoberať špecifikum, ktoré patrí v prevažnej väčšine ženskej polovici ľudstva. Teraz by som sa chcela zamerať na to, ako kompliment spracovať v sebe a ako naň zareagovať, pretože väčšinou pri vyslovení komplimentu sú prítomné minimálne dva páry uší. A aj tie uši, ktoré patria k ústam, ktoré kompliment vyslovili, aj tie si zaslúžia dôstojnú odpoveď.
Ako reagujete, keď dostanete kompliment, o ktorého autentickosti pochybujete? Začervenáte sa, sklopíte zrak, stroho sa proti takému komplimentu ohradíte prípadne v bleskovej rýchlosti vytasíte obdobný kompliment? Ako sa asi musí cítiť človek, ktorý vám kompliment venoval v dobrej viere, že vás to poteší, alebo skrátka to tak skutočne myslel a len pomenoval, to, čo vidí? Ak sa takéto niečo stane mne, priznávam, vo mne to vyvolá chvíľkový smútok. Zamyslím sa nad tým, kvôli čomu to človek odmieta. Cítim sa, akoby som niekomu dala darček a on ho nechce. V tejto súvislosti mi napadne aj výrok mojej priateľky: „Keď sa správaš tak, že si kompliment nezaslúžiš, čo myslíš, ako dlho sa budú ostatní namáhať odporovať ti?“
Možno však záleží na formulácii. V posledných rokoch sa zaoberám rešpektujúcou výchovou mojej dcéry. A v tej súvislosti mi napadá, ako formulujeme kompliment. Pretože je rozdiel zhodnotiť výkon („dnes si na prezentácii pôsobila veľmi presvedčivo a fundovane“) a zhodnotiť človeka ako bytosť („si veľmi šikovná v práci“). Čo myslíte, aj keď máme dnes demokraciu, máme právo hodnotiť ľudí, alebo by možno bolo vhodnejšie hodnotiť len ich pôsobenie na nás, prípadne na okolie? Ktorý z uvedených komplimentov sa ľahšie prijíma?
Dajme tomu, že som vás presvedčila, že ak zaznie na našu adresu pochvala, bolo by rešpektujúce ju aj prijať. Ako to však urobiť? Mám pre vás originálne riešenie! Vyskúšajte jednoducho tento recept: Ďakujem v kombinácii s úsmevom. A zastavte sa a nič viac nepovedzte a jednoducho si ten moment užívajte. Môžete si myslieť, že dnes skutočne nevyzeráte najlepšie, ale nevyslovte to, ak vám niekto pochváli účes. A neskôr sa to možno stane pravidlom. Či už tomu bude tak, či onak, som presvedčená, že je to experiment hodný vyskúšania.
Máte svoje vlastné tipy, ako pôvabne prijať kompliment? Alebo sa môžete podeliť o vzácne komplimenty, ktoré z vašej mysle či srdiečka doteraz nevymizli…
